Láska? Čuš!

Autor: Simona Fedorová | 7.2.2011 o 19:26 | (upravené 7.2.2011 o 20:24) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  916x

Vryť meno milovanej do kože. Prepichnúť si ucho s hrotom náušnice od tej istej krásavice. Zhniť vedľa nej. Popáliť si nohu a to priamo s ňou. Cmúľať jej krv a slzy. Vžiť sa do jej strachu. Dotýkať sa jej myšlienok. Z chuti si nadávať. Kričať vášnivo a hanlivo. Neľútostne sa mlátiť. Moje skryté túžby odrazu vyšli na povrch. Celá tvár sa sfarbila na jasnú červenú farbu. Pozerať jej priamo do očí som nevládal. Taká potupa! Už dávno som sa zaprisahal, že sa nikdy nič nedozvie...

Moje drzé nápady ma fakticky dohnali do extázy. Nedalo sa povedať, že by to bola láska. Skôr fetiš. Každý večer som tajne písal zoznam všemožnej slasti, po ktorej som túžil. Teraz si uvedomujem, čo to za kravinu bolo. Písať si to do skicára. Takto verejne. Ani som nepomyslel na chvíľu odhalenia. Bol som vždy sebou ubezpečovaný, že tieto informácie, či skôr pohnútky, budú spálené... Pár z nich som si splnil. Dosiahol som svoje. Tešila ma predstava, že toto sa nesmie. Mojej jedinej som niečo také nemohol spraviť.

"A to je tvoj sen? Alebo...alebo čo? To chceš? Takto? A...." Nastalo ticho, ale nie v mojej hlave. Dráždila ma svojou otázkou. Vzbúrila sa celá moja podstata. Rozhodne áno. Presne to chcem. Ona ničomu nechápala. Tak čo vlastne odo mňa chcela? Miluje ma? Tak prečo to nechápe a ešte sa tvári akoby som bol hlupák. Nezmohol som sa ani na odseknutie. Spaľovala ma túžba. Vôbec sa neviazala na ňu. Hlupaňa. Naivná a hlúpa.

"Ja, ja, neviem. To nie si ty! Kto to písal?"

"Moja hlava. Priznávam sa, volaj ma ako chceš. Odsudzuj ma. Urob mi trápny výstup. Pošliap moju povesť!"

"Milovala som ťa. Ty si to celé pokazil! Sviňa!"

Obrátil som sa jej chrbtom. Kráčal pevným krokom. Ako som ju len preklínal. Nič o mne nevie. Chúdera, pôjde sa vyplakať ku prvej sprostej kamoške, všetko jej povie. O svojom nešťastí. Už si to viem živo predstaviť. Je mi z nej zle. Špina. Ako dobre, že to čítala. Ako som jej mohol sľúbiť večnú lásku? Sľubujem jej večnú nenávisť. Nič viac. To bolo čo za lásku, keď ma nechápala, nevypočula, neporozumela mi? Bol to omyl. Zabudnem na ňu. Už aj. Nemyslieť, hlavné je nemyslieť. Bodaj by revala celý mesiac. Som rád, že je tomu tak. Dúfam, že bude podozrievať každého chalana z podobného zmýšľania. Nech sa trápi. A má voči ním predsudky. Mám pocit víťazstva. Doteraz som trpel jedine ja. Nik ma nechápe. Všetko si musím vynútiť. Zúfalec sa opýta "Prečo?", pričom ja som si vynašiel omnoho zaujímavejšiu otázku. Ako! To je ono. Žiť na pecky. Rozptýľovať sa, ničiť tie hlúposti typu morálka. Na čo to komu bude? Všetci sa tvária ako niečo viac a pritom sú to len cvičené opice. Ožierajú sa a topia svoj smútok všade naokolo. Myslia si, že to trápi celý svet.

Krava! Prečo sa nepohla z miesta? Prečo tam stojí? Na čo to čumí? Azda si nechce zapamätať miesto, kde prišla o zdravý rozum? Zošalela? Alebo si všimla ako sa sem vraciam?

Dievča po celý ten čas držala v ruke skicár, v ktorom bol založený úzky nôž. Po odchode chlapca vryla písmená na svoje zápästie. Uvidela jeho tvár a zatvorila oči. Jej srdce ešte bilo, keď jej zodvihol pravú ruku a prečítal si slovo ÁNO. Posledná veta v skicári nerestí bola pre dievča posvätnou otázkou. Otázkou života a smrti.

"Cesta životom je prudká a strmá. Núti ma behať. Ja túžim kráčať. Zabudol som na všetko klišé sveta. Preto sa ťa pýtam, zomrieš a zhniješ vedľa mňa?"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?