reklama

Vrúcne myšlienky moje

Umlčia ju. Bijú a hania. Zadierajú nechtami, hryzú do nej. Znevažujú. Zatracujú. Vysmievajú sa jej. V deň svojej smrti ju utešujú, lebo trpí väčšmi ako telo. Agónia ňou lomcuje. Človek si uvedomí jej význam a ľutuje. Plače a ľutuje. Mrzí ho všetko prežité. Tu však i ona čuší a desí sa prechodu. Dušu opúšťa svedomie. Postaví sa jej na odpor a začína súdiť počínanie človeka. Kým je duša a svedomie spojené v jedno, nádej prebýva s nami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Hlasite zatvoril hrubú knihu. "To povedal kto?" nechápavo krútila hlavou. Položil knihu na nočný stolík, uložil ju opatrne akoby to bol drahokam. Nahmatal vypínač. Priložil k nemu ruku. Kútiky úst sa jemne zdvihli, pritlačil prst smerom k stene. Pouličné lampy vrážali trocha svetla do tmavej izby. Rýchlo z nej vyšiel, zastal na prostriedku verandy a posadil sa na zem. Špinavú a chladnú. Nohy poskladal do tureckého sedu. Na líci sa zaskvela slza. Dýchal čoraz hlbšie a chrapľavejšie. Pravidelne. Žena sa prilepila s uchom na dvere. Občas nazrela cez kľúčovú dierku. Uisťovala sa, že tam stále sedí. Rozpačito preplietala rukami a vyhadzovala ich do vzduchu. Krútila hlavou pričom jej chrbtica ostávala zhŕbená. Myslela len na to ako ukryť knihu pred ním a zvyškom ľudstva. Zúfalstvo jej duši skľučovalo samotnú podstatu. "Vrah, vrah i tyran. Symbióza obidvoch živlov núkala inšpiráciu autorovi. Zatratenie jemu a všetkým, čo v to bezútešne veria. Posúvajú ideológiu ďalej, bláznia nás." Stískala obruby knihy väčšmi než to povoľoval tvrdý obal. Bláznivo trhala stránky, vhadzovala do každej štrbiny, pod skriňu, posteľ. Stránku, ktorú pred chvíľou čítal muž vložila pod kvetináč. Stačilo pár minút a z knihy ostala iba väzba. Položila ju na ten istý stolík. Rozzúrená otvorila dvere, mysliac si, že muž nezmenil svoju pozíciu. Prekvapená tápala v hneve. Sadla si na už očistené miesto. Cítila ešte teplo jeho tela. Jej dych bol nepravidelný, striedal sa s trhavým plačom. Utíšila sa, brali ju driemoty. "Si tu?" pristúpil z vedľajšej izby muž. Žena pootvorila oči, v tme sa rysovala jeho vysoká postava. "Ja viem, že si tu. Cítim tvoj pohľad, cítim." Pomaly sa zaprela rukami o dlážku. Vyskočila na nohy. Stála a pozrela sa priamo mužovi do očí. Nečakane ho kopla do kolena. Naznačil pád, ale zotrval na nohách. "Hlupák!" vyštekla žena. Ozvena tohto slova jej zvierala uši. Chytila kabát a topánky, beznádejne so slzami v očiach otvorila dvere. Muž nevedel čo má skôr povedať. Dvihol ruku na znak pozdravu. Jeho kútiky úst vytvarovali obrovský srdečný úsmev. Neváhala ani minútu, zabuchla ich. Na ulici zavládlo šero. Nepochopený tam stál. Vykročil do izby opatrným krokom. Prišiel až ku kvetu na parapete. Hlavu pritísol na sklo malého okna. "Ja viem, že si tam. Kráčaš svojou cestou. Vrúcne sa raz vrátiš. Ja viem." Lepil svoj nos na sklo celou silou. Chcel byť jeho súčasť. Ruky spadli voľne na dosku, jedna z nich sa stretla s papierom. Potiahol ho nešikovne oboma rukami. Kvetináč vychŕlil všetku hlinu, udusil kvet. Muž pomaly ohmatával vytlačené bodky, ktoré vytvárali súvislé vety. Stránka otriasla celým jeho vnútrom. Spadol na zem, vyhadzoval všetok humus nahor. Chvíľky zlosti pominuli. Celý jeho život mu ukradla a odniesla. Začal prosiť Boha, aby ju aspoň raz mohol uvidieť. Zapamätať si jej tvár a opäť zahaliť celý svet do tmy.

Simona Fedorová

Simona Fedorová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Často plačem kvôli svojej priemernosti, inokedy ma to robí šťastnou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu