Duša chce prehovoriť

Autor: Simona Fedorová | 1.6.2011 o 22:55 | (upravené 4.6.2011 o 23:22) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  199x

Zážitky sú ako fotky v albume. Pomaly otáčaš stránkou. Možno to nemá časovú postupnosť, možno z detstva skočíš rovno na staré kolená, možno je spomienka čierno-biela, možno spomínaš matne, možno nespomínaš. Tu je niekto odstrihnutý, tu zas nalepený. Vrážaš pohľad na každý detail. Veď je to tvoj život. Ten si tvoríš sám, robíš to čo chceš, niekedy to, čo ťa nútia. Niekedy je to väčšinová záležitosť. Tvoj sen ostáva neprežitý, tvoje úvahy nenaplnené, myšlienky nevyslovené, vnútorne boje prehraté, city hlboko ukryté...

Ja som si celý svet vystaval inak. Začal som meniť maličkosti, ktoré by sa prevrátili na obrovské veci. Ľudia mi vydláždili cestu svojim údivom. Fascinovať a veriť. Nedávam na výber, musíš vziať oboje. A preto, vypočuj si aspoň túto spoveď. Tajne napísanú, úprimne zloženú.

Neznášam snahu pozemšťanov byť niečím super. Superstar. Superman. Prečo? Zúfalo sa snažia byť originál. Niečo extra. Tu som! Pozeraj, ty sráč! Kľudne utieraj svoje pohľady do mňa. Prepichuj ma klebetami. Mne to nevadí. Nevadí! Vieš prečo? Lebo ja som niečo, čo ty nikdy v živote nebudeš. Svoje nadávky pokojne hádž smerom ku mne. Budem sa cítiť perfektne. Ja som stredobod tvojej pozornosti. Tak nestrácaj záujem. Budem robiť všetko pre zlo veci. Dovolíš zvyšku poznávať ma skrz tvoje bádanie. Skreslíš každú minútu mojej prítomnosti. Áno, si to ty. Ty ma vyzdvihneš na trón pozornosti.

Popularita. Takto by som nazval chorobu, ktorá sa mi hnusí. Dusí ma, vystiera svoje pazúry a snaží sa ma ohúriť. Nakloniť si moju priazeň. Chce aby som ju láskal, miloval. Zapredal všetko. Podušku prisunul k jej nohám. Svoje svedomie umĺčal. A čušal, čušal. Podrezal každého priateľa. Ničiteľa. Bozkával špinu sveta. Objímal peniaze, vášnivo očakával. Ona nevyprahne. Keď je v rozkvete, praje nám. Každá choroba podlomí naše zdravie. Naše JA. Aj to tvoje, neušetrí ani to moje. Čoraz silnejšie ťahá moju ruku, zvádza ma po chodníčkoch slávy. Omámený kráčam, kolená sa mi šialene podlamujú. Hlava sa rúca zo strany na stranu. Pohráva sa mi s hrivou. Pľuje mi do tváre, zneužíva moju nevinnosť. Nechcem byť mŕtvola. Každá choroba vyvrcholí práve v tomto bode. Vezme si všetko. A teda, to najcennejšie. Tvoj čas.

Pokiaľ si tu na Zemi, vlastníš čas. Mávaš s ním ako s kyvadlom na klavíri. Je na tebe, kedy vstaneš. Kedy vykročíš. Či deň stráviš na pohovke. Veď môžeš ísť naproti ponukám času. Zachrániť, pomôcť, spríjemniť, meniť, spoznávať, stretávať, túžiť, snívať, milovať, nenávidieť, smiať sa, plakať, žiť, umierať. Toto je tvoj výber. Je to tvoja šanca. Smieš ma pretvoriť, smieš si ma nevšimnúť. Ty všetko smieš. Ale tvoja nevedomosť je najväčším neprajníkom.

Čo tak byť normálny... Dnešný svet ponúka toto spektrum - homosexualita, drogy, alkohol, party, nihilizmus, ateizmus, hedonizmus, demokracia, sloboda, rovnosť, mass média. Ak si vyberieš čokoľvek z toho, je to na tebe. A nezáleží, čo robíš. Je to normálne. Je?

Vieš čo je najviac zložité? Byť normálny. Obyčajný. To už nie je nik. A ak áno, tak je to ten najväčší exot. Vyvrheľ. Staromódny idiot.

Kam som sa to dostal? Listujem obrovským albumom. Na začiatku som držal masakernú tortu v rukách, okolo mňa stálo minimálne 80 ľudí, všetci sa smiali. O pár stránok ďalej som bol na fotke len ja. Sám uprostred uličky. Dole v rámčeku bol názov bulváru. Môj arogantný výraz musel pôsobiť veľmi neprajne. Pripadám si ako vládca sveta. Akoby som znamenal minimálne o polovicu viac ako ty. Ak listujem ďalej, vidím iba obrázky detí. Usmievajú sa. Držia sa za ruky. Ja tam chýbam. Nebol som autor fotky, to bol ateliér. Dostal som sa na koniec. Ležím tu na kolenách so slzami v očiach. Som sám, tak sám. Koľko ľudí ma pozná, je to nekonečné kvantum. A predsa, ani jeden tu nie je. Lichôtky na môj účet. To platilo kedysi. Teraz si prajem iba jedno. Chcem byť normálny. Moje šediny sa belejú v odraze zrkadiel. Vráska lemuje celú tvár. Moje srdce je rana. Otvorená, boľavá. Sviečka prichádza o svoj vosk a ja v žiare jej ohňa vystieram ruku naprieč časom. Som kráľ svojho času. Presýpacie hodiny, ktoré som dostal do daru pomaly rozbíjam. Malé zrniečka pretekajú otvorom. Strácajú svoj význam. Som na predaj. Taký nádpis zvieral zväzok môjho života. Zapredal som sa. Syndróm vyhorenia. Inak to charakterizovať ani len neviem. Možno ti to príde ako pletenec všetkých myšlienok, no čo iné ovláda rozum ak nie chaos? Myslíš si, že keď si teraz prestrelím mozog, zmení to môj život?

Bang!

Krv je teplá. Hriala by aj tvoju tvár. Píšeš si svoj román. Lepíš fotografiu do albumu. Prevraciaš stránky, rád sa k nim vrátiš. Čas ti slúži. Život je dar.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?