Okrúhle srdcia

Autor: Simona Fedorová | 10.7.2011 o 17:26 | (upravené 10.7.2011 o 19:44) Karma článku: 3,00 | Prečítané:  653x

Neznášam tu len tak vysedávať. Dajú mi štetec do ruky, akoby už dávno nevedeli, že zo mňa umelec veru nebude. Mám od toho dostatočne ďaleko. Moje nervy sú citlivejšie, čiže sa úspešne vyhnem každej skúške trpezlivosti. Buď trpezlivý aj za mňa. Taktiež neznášam matematiku, stačí mi maličká kalkulačka značky Casio. Som hotový borec v každom obchode, keď vyberiem presný počet peňazí, do posledného centu. Viem svoj život sprestriť maličkými hlúposťami, ktoré sú pre mňa hotová omega.

Pohľad do zrkadla nie je vždy nepríjemný. Okolie tvrdí, že som totálny blázen. Som, som! Idem urobiť dieru do sveta, nie s lopatou v ruke. A v diere rozhodne nemienim ležať mrtvolsky kľudne.  Mama sa hrozne bála môjho pádu. Volala to avízo. Iba ja som dokázal odvrátiť tento žalostný akt. Chcem kričať z polovičatých pľúc : "Mami! America call me a STAR!", alebo niečo podobné. Prečo vrieskať len na polovicu? Hmmm. Tú druhú polovicu nádychu chcem venovať svetu. Nadávať za všetko, čo mi spôsobil. Až keď mi milovaná osoba povedala, že umieram tu na Zemi, a to je kompletne moja vina, prestal som viniť všetkých dookola. Našiel som toho pravého zločinca, pozeral mi priamo do duše. Pohľad do zrkadla nie je vždy nepríjemný. Nie vždy. Ako som tam sedel prikovaný o ten nezmysel, strčil som si palce hlboko do hrdla. Ale nie dostatočne hlboko. Dvíhalo mi žalúdok, moje hrdlo sa vzoprelo, a doteraz chutné jedlo šlo do protismeru. Prestal som si dráždiť svoje zdravíčko. To bol iba úkon aby som tomu chlápkovi v zrkadle naznačil ako mi je z neho zle! Šialené, čo človek neurobí pre svoje uspokojenie. Nesmiem poprieť, že pokoj na duši bol o dosť väčší. Bol som slobodnejší. Neklamal som si do očí. Vozíček, a ľudia kráčajú! Ale je to totálna lož. Ja sa len ťahám naprieč ulicou. Nič neskrývam, kto sa na mňa pozrie, vie, čo som zač. Rozhodne to nie je žiaden magnet na baby. Každá rozumná ženská si povie, že viac problémov nepotrebuje. Jeden milý pán pri vchode do obchodného domu mi povedal, že zanedlho budem lietať, nie chodiť. Chcel mi tým povedať, že umriem alebo to, že vstanem a budem chodiť. Ja som si to upravil. Tento čas, tento je prítomnosť. "Vstanem" a najem sa, "vstanem" a umyjem si zuby, "vstanem" a odkopnem ten posratý vozík. Budúcnosť? Vyzerá asi takto...  Ja Vstanem, pôjdem behať do Central Park-u, natiahnem si svaly, urobím si bežeckú abecedu, pôjdem na surf, na skate, kolobežku. Všetko to, na čo "chodiaci" ľudia zabúdajú. Ako invalid som zabudol myslieť reálne. Aj to mi často vyčítajú. Maniaci, najskôr som zabudol žiť. Kecali niečo ako :"Neboj sa! Ty budeš chodiť, maj nádej, nestrácaj ju!", a keď som to konečne tak aj urobil zmenili svoje rady. A že vraj ja som krypel. Raz sa z tých kolies určite zbláznim...

Som ešte príliš mladý. Ešte mám čas na umieranie. Ale som akurát starý, aby som sa na ňu pripravil. Ešteže mám nádej, cítim ju čoraz viac. Vždy, keď uchopím moje okrúhle srdcia, aby som sa pohol z miesta - viete, ten nudný stereotyp, snívam o tom, že tento prázdny nezmysel ponorím hlboko do močariny. Ja som už raz taký, srandista.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?