Zobuďte ma, prosím!

Autor: Simona Fedorová | 28.2.2013 o 20:56 | (upravené 28.2.2013 o 21:34) Karma článku: 3,50 | Prečítané:  657x

Ak sa čerstvému vzduchu v meste hovorí priesvitnej neurčitej hmote, ktorá je plná škodlivín, tak ja som sa už úplne zbláznila a znenávidela najväčšie rozhodnutie v mojom živote.

Uvažovala som o zmene. V tej chvíli to mohlo byť čokoľvek, nakoľko som prešla tou najväčšou fackou a syndrómom vyhorenia, ktorý mi nedával spať a moje dni pri rieke v tichu sa menili na vresky v krčmách, hlavu ťažšiu než balvan a múzu vzďalenejšiu než vesmír ako je veľký. Verila som svojmu úsudku, že vypadnúť je to najlepšie. To stáre "zíde z očí, zíde z mysle" sa zdalo ako niečo úplne nové a zároveň skvelé. Málokto vedel o mojom odchode, viacerí to zistili až o pár mesiacov neskôr. Zámerne som klamala ľudí, že sa vrátim, alebo práve naopak, že ma už nikdy neuvidia. Nadšenie vo mne vzrástalo každým dňom. Nekonečná istota samoty mi trieskala v ušiach víťazstvo. Škriabala som si ruky v metre z tej extázy. Asi to nikdy neopíšem presnejšie.

Logicky ma hnevali všetci slováci, ktorí sa vyskytli na ulici. Ako keby mi kradli niečo, čo je moje. Cítila som hnev, že sa dívajú na to, čo mám vidieť len ja. Nie je nič sladšie ako napiť sa poznania. Každé ráno som vykukla zo strešného okienka radového domu, zapálila som si a dívala sa na všetko, čo malo prívlastok anglické. Všetká zeleň vyzerala odlišne. Ľudia sa na uliciach tvárili, že tam nik nie je. Žili len pre seba. Doteraz to robia. Nezmenili sa. Ich sebeckosť zazriem neustále v tých orieškových očkách a zmráštených ústach. Ešte som neprišla na to, či sa chcú tváriť, že tŕpko rozmýšľajú nad svojou existenciou alebo je tomu vskutku tak a niečo ich dookola trápi. To šúchorenie rúk som prestala registrovať 3 mesiace dozadu. Inak mám až príliš veľa vecí, na ktoré sa túžim zamerať.

Neviem porátať o koľko skúseností by som prišla, keby ľudia stratili všetky gestá. Ach môj sen vidieť ako žena udrie muža stále pretrváva. Zazrela som len klasicku bitku za barom. Dvaja starší páni sa rozhodli tak učiniť. A veru to bolo absurdné. Ako sa tak bili, odložila som si kufrík na kvetináč a zapálila som si už  kľačiaci pri malej kvetinke. Oni do seba vrážali a kričali. Boli sme opozitá. Ja v tichosti, oni jednoznačne hlučne násilní. Nabažila som sa poznania ich sĺz a odišla.

Som zberateľ iných rozmerov. Ak by sa ľudia dali uväzniť do známok, pochopila by som zmysel aj tohto koníčku. Myslím tým, že ľudia sú ten najväčší oriešok, ktorý ma škrie. Neviem, čo od nich očakávať a to som ich už mala mať dávno prečítaných. Rad radom. Na druhej strane ďakujem rozmanitosti sveta.

Určite všetci poznáme ten pocit, že keď zažijeme niečo naozaj veľké a keď sa nás na to niekto spýta?! Povieme len niečo ako "v poho", "dobre bolo" alebo niečo iné, čo neuspokojí zvedavosť a nahnevá. Stále to opakujem sebe. Chcem si písať záznamy svojich dní, ktoré žijem, pretože realita sa mi zmiešava so snom. Stratila som prehľad koľko rokov mám a na ktorej planéte som. Ale ak som medzi mimozemšťanmi tak vyhlasujem, že sú rovnako vtipný ako ľudia tam ďaleko na Zemi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?