O Ríme písať nejdem (inak to je raj na Zemi), skôr sa potrebujem vyžalovať. Ešte doteraz mám z toho všetkého strašný pocit krivdy i potupy. Naozaj sa neviem rozhodnúť čoho je v mojom vnútri viac.
Nemôžem poprieť to, že ma Londýn zmenil. Samozrejme, ten vplyv je neskutočný a masa ľudí vás stiahne na svoju stranu. Ide len o to, že musíte dodržiavať určité pravidlá, pokým tu naozaj chcete žiť. Prvé a to najdôližitejšie - nevšímajte si nikoho. Človek by sa mal starať len o seba, svoje potreby. To ako vyzerá, to čo nosí, to čo rád je a čo rád počúva je len a len jeho vec. Ak niekto nosí veľkú vypchatú kačku na krku (zažila som, videla som) tak ju nosiť môže a nie je dôvod na to, aby ste sa tomu smiali. Toto pravidlo sa mi strašne zapáčilo, osvojila som si ho a vďaka nemu som sa na všetko začala dívať úplne inak. Vysmievať sa z ľudí je beztak hnusné a ponížujúce. Ale hneď po prílete do Bratislavy som pochopila, že na Slovensku to tomu tak ešte nie je. Fotili si ma ľudia na ulici, otáčali sa za mnou na eskalátoroch. Ako zástankyňa pravidla zahraničia, som si nikoho nevšímala a robila som si svoje. No po niekoľkých hodinách sa to tak strašne vygradovalo, že som chodila po uliciach zhnusená a pobúrená. To ma ale čakala najkrajšia časť večera. Už spoločensky unavenejší chlapci stáli na zástavke, spolu s nimi aj ja a mnoho ďalších ľudí. Pozerala som sa na vedľajšiu budovu, bol tam nejaký plagát, tak som sa ho pokúšala prečítať. Odrazu len výkrik :"Hej ty chudák s kabelú, to odkál máš henté gamaše?!". Nereagovala som. Ako som mohla vedieť, že si myslia, že som chlapec a že tieto vety sú práve o mne. Ďalej som si obzerala spomínaný plagát. Až nakoniec si všimli aj šál, ktorý som mala prehodený cez svoje rameno. Dodali :"A hento vreco na tom kabáte, to odkál si došel?" a rehotali sa popri tom. To mi už bolo podozrivé, tak som sa otočila a pozrela som im do tváre. Ich zdesenie bolo ohromujúce. "Do pi... však to je ženská!" ma odrovnalo. Cítila som sa ako najväčší trhan v celom meste. Ľudia sa mi začali až príliš pozerať do tváre a všímali si každú vrásku, ktorá sa ukázala na mojom čele. Vskutku taká zlosť a krivda! Ako sme spolu nastúpili do autobusu, nik odo mňa neodvrátil zrak a to ich decentné šuškanie sa zmenilo na vresky-plesky. Autobus šiel vskutku pomaly a trpela som o to viac. Niekoľko minút znamenalo pre mňa hodiny spamätávania sa. Ako sa niekto opováži takto hovoriť o druhých? Ešte aj teraz počúvam zvuky veľrýb na CD, aby som sa upokojila a bola schopná napísať ako veľmi mi to ublížilo.
Asi si viete predstaviť aký výdych bol pre mňa vrátiť sa do mesta, kde sa zo mňa nik nesmial, nik nepochyboval o tom, že som žena. Ujko na zástavke si v dlhom kabáte bafkal svoju fajku tak spokojne, akoby sa toto nikdy nestalo. Privrela som oči a videla som, ako sa blíži nádherný červený autobus. V ňom už sedeli ľudia bez predsudkov. Konečne som doma.
Neskôr mi po skype bolo vysvetlené, že teraz svet zachvátila nejaká hipsterská horúčka a "normálni" ľudia sú na to hákliví. Je dosť možné, že ma do tejto skupiny zaradili a pocítili túžbu vybiť si na mne zlosť.